„Predsa, ale neskoro,“ hovorí jedno menej známe príslovie. Do tejto kategórie patrí aj táto improvizovaná reportáž.
Ako si možno niektorí z nás prekvapene spomenú, prvé československé rozhlasové vysielanie sa uskutočnilo 18. mája 1923. Áno, včera, v nedeľu, tomu bolo presne osemdesiat rokov. Vznik rozhlasu mal nezanedbateľný vplyv na rozvoj rádioamatérskeho hobby, veď veľa tých, ktorí začínali na kryštálke s vysokoomovými slúchadlami, sa neskôr stalo rádioamatérmi – poslucháčmi alebo vysielačmi.
A hoci sa mi zdá, že českí a slovenskí rádioamatéri na toto výročie trochu zabudli, predsa nezostalo úplne nepovšimnuté. Nedeľa 18. mája 2003 bola celkom pekným dňom. Slnečné počasie bolo občas prerušené prechodom oblačnosti, takže bolo veľmi príjemne. Plánovali sme s deťmi návštevu výstavy „Vzduch je opäť naše more“, ktorá sa konala práve tento víkend na letisku v Prahe-Kbelách (niektorí tomu hovoria aj Letňany).
Keďže niektoré deti zaspali, vyrazil som nakoniec príliš neskoro, iba so synom a s pevným časovým limitom do 18:00.
Letisko ani jeho okolie nie je architektonicky príliš atraktívne, a tak už dávno predtým, než sme dorazili „priamo na miesto“, upútal našu pozornosť armádny vrtuľník Mi-17, pri ktorom stála dlhá fronta. Môj syn (zatiaľ bez značky ;)) sa chcel za každú cenu pozrieť dovnútra, čo sa mu podarilo, ale v konečnom dôsledku to bolo skoro to isté, ako cestovať niekoľko zastávok preplneným autobusom.
Kým sme sa dostali až k zaparkovaným lietadlám, stretli sme ešte dozorcov vyháňajúcich ľudí z letiskovej plochy, odkiaľ jedno po druhom štartovali lietadlá na vyhliadkové lety, ukážkové poľné stanoviská amerických motostrelecov s džípmi, stánok s cukrovou vatou, kolotoč, výstavu morských rýb (ktorá pozostávala z troch špinavých akvárií v úzkej, zle osvetlenej maringotke) a niekoľko stánkov a stanov s občerstvením.
Uprostred tohto zhonu sme náhodou zazreli stan Radiožurnálu, vlastne Českého rozhlasu. V stane bolo improvizované štúdio, v ktorom sedel moderátor s nejakým hosťom. Zvuk zo štúdia išiel do vonkajších reproduktorov a tak som v hluku kolotočov a lietadiel zachytil kus vety: „no, na rádioamatérskych pásmach…“.
V tú chvíľu ako na zavolanie prišla sympatická pracovníčka rozhlasu, aby nám ponúkla možnosť nahrať si vlastný hlas na CD. S poďakovaním som odmietol (pravidelne už nahrávame hlasy našich detí na MP3 a posielame ich e-mailom starým rodičom), ale poprosil som milú dievčinu, aby mi zistila, kto je hosťom vo štúdiu. O chvíľu prišla a povedala to, čo som v podstate očakával: „Je tam rádioamatér.“
Na nasledujúcu úplne logickú otázku „a akú má značku“ zjavne nebola pripravená a tak opäť odišla. Medzitým rozhovor vo štúdiu skončil a tak som sa s rádioamatérom stretol osobne.
Predstavili sme sa (žiaľ, do dnešného rána som zabudol značku aj meno), on povedal, že ho k mikrofónu odviedli proti jeho vôli a prehodili sme pár slov o jeho „špecializácii“ na DX spojenia na 80 metroch. Potom sa ukázalo, že ďalší ľudia sediaci vzadu v stane pri nejakých prístrojoch sú OK1MSR a OK1HYN, a že tie prístroje sú transceivery. Hynek OK1HYN práve nadväzoval spojenie na 14 MHz pod špeciálnou značkou Národného technického múzea OK5NTM, ktorú bolo možné naposledy počuť približne pred tromi rokmi (neoverené).
Podmienky boli skutočne polné: invertované véčko a niekoľko ďalších antén rozmiestnených vo stiesnenom priestore medzi stanom a okolitými stromami. Navyše sa prevádzka odohrávala za značného akustického aj rádiového rušenia spôsobeného doprovodným zábavným programom Radiožurnálu, ako aj štartujúcimi a pristávajúcimi lietadlami.
Ľutoval som, že som OK5NTM nepočul deň predtým pri táboráku v našom rádio-klube, kde sme uskutočnili niekoľko spojení na dvadsiatich metroch. Keďže som nechcel pripraviť ostatných kolegov o spojenie s raritnou značkou, rozlúčil som sa povinným pozvaním na OL Party a odišiel absolvovať so synom kolotoč a niekoľko ďalších atrakcií, aby sme sa stihli vrátiť domov v sľúbenom čase.
Keďže som pôvodne neplánoval napísať reportáž, neuvidíte bohužiaľ žiadne fotografie a aj mená prítomných rádioamatérov bude musieť doplniť niektorý kolega s lepšou pamäťou. Končím s hlbokou ospravedlnením čitateľom CQ.SK a s prianím, aby sme boli na deväťdesiate a sté výročie počiatkov nášho rozhlasu a amatérskeho vysielania lepšie pripravení.
73 de OK1FOU
(Jindra Vavruška)
(písané 19.5.2003)