Počas roka a pol som sa rôznymi spôsobmi snažil o nové postavenie antény. O tieto zážitky by som sa chcel podeliť aj s ostatnými.
Možno je článok dlhší, ale príbeh trval tiež dlhý čas…
Franta OK2VFS
Býval som, ako väčšina obyčajných ľudí, v panelovom dome na sídlisku z osemdesiatych rokov a medzi domami som mal natiahnutý delta loop s dĺžkou 83 m približne 15 rokov – bez problémov so susedmi aj s úradmi. Potom som sa však presťahoval opäť do panelového domu, s tým rozdielom, že všetci, vrátane mňa, máme byty vo vlastnom vlastníctve.
Naivne som si myslel, že osobné vlastníctvo bude znamenať niečo lepšie.
Po krátkom zabývaní som opatrne oboznámil domového dôverníka so svojím skrytým želaním – natiahnuť na streche medzi dvoma nepoužívanými stožiarmi STA 20 m drôtu. Jeho reakcia jasne ukazovala na úplnú neznalosť problematiky:
„To nepôjde, pretože kedysi tu mal pán P. anténu, počúval západný rozhlas a viete, koľko s tým bolo problémov – a dokonca začalo aj zatekať.“
(A to určite nie preto, že strecha bola ešte z roku 1964?)
Pokúsil som sa mu jemne a slušne objasniť účel aj postup stavby v duchu „odporúčaní“ právnika ČRK, no márne.
Ďalší prieskum som zameral na vzrastlé stromy v okolí. Ich umiestnenie ponúkalo možnosť postaviť krásny delta loop.
Skúsil som šťastie na mestskom úrade – na odbore údržby zelene.
Pripravil som nákres, písomnú žiadosť a vsadil na ústretovosť mladého, sympatického (a ako sa ukázalo, ešte dobou a mocou neskazeného) úradníka. To všetko sľubovalo úspech.
Čakal som týždeň, dva, potom som mu zavolal.
Stále mal príjemný hlas a asi päťkrát sa ospravedlnil, ale vysvetlil mi, že má nad sebou šéfa, ktorý kategoricky rozhodol:
„Nič také!!“
Neoficiálne mi prezradil aj dôvod: „Nikdy sme to nikomu nepovolili. Potrebujeme stromy (ktoré sme vlani orezali) ďalej udržiavať a keby sme vám to dovolili a náhodou by sme ich poškodili, mohli by ste nás žalovať.“
Zo všetkých možných dôvodov si vybrali ten najstupidnejší.
Po roku sa zmenil domový dôverník a zaiskrila nádej.
Skutočne – inteligentná pani (zdravotná sestra) pochopila, že nejde o cestu k zbohatnutiu ani o inú škodu pre spoločnosť.
Upozornila ma len na potrebu opýtať sa dôverníka druhej polovice domu.
Ten bez rečí súhlasil – ako sa neskôr ukázalo, vôbec netušil, s čím súhlasí.
Pravdou je, že právnik by povedal: „Pán môj, mali ste si to dať potvrdiť písomne…“
Mal by pravdu, ale ja som si myslel, že jednám s normálnymi ľuďmi, nie s postavami z amerických seriálov.
O ich „normálnosti“ som sa presvedčil tri dni po tom, čo som tých 20 m drôtu natiahol.
Ešte som nemal ani prívodný kábel a už začali aktivisti zbierať podpisy proti „žiarenia“.
Radšej som teda drôt odstrihol sám.
Pokusy vysvetliť, že nikoho nechcem ožarovať, boli zbytočné.
Argumentoval som, že v okruhu 200 m sa nachádzajú tri GSM prevádzače a pravdepodobne aj nejaký internetový vysielač.
Možno by to len vyvolalo ďalšiu petíciu proti nim – HI.
V tejto situácii som sa už z princípu nechcel vzdať.
Rozhodol som sa natiahnuť tých 20 m drôtu na protiľahlý dom.
Oslovil som pána J. zo 4. poschodia – ako sa ukázalo, opäť to bola „prozreteľná“ voľba.
Zaklopal som na dvere, vybavený trpezlivosťou (som totiž učiteľ na elektrotechnickej priemyslovke) a pripraveným nákresom.
Keď mi otvoril, už podľa výzoru som tušil, že to nebude jednoduché.
Vysvetlil som mu svoj zámer. Evidentne vôbec netušil, čo chcem.
S rovnakou trpezlivosťou, s akou vysvetľujem študentom Kirchhoffove zákony pri maturite, som sa snažil o nemožné.
Jeho záver bol:
„To vám povoliť nemôžem, ja som tu úsekový dôverník a museli by s tým súhlasiť všetci obyvatelia domu.“
(Z odboru výstavby na mestskom úrade mi však povedali, že to nie je potrebné.)
Keď som sa mu to pokúsil znovu vysvetliť, definitívne ma „uzemnil“ aj s mojou anténou slovami:
„Ja vám to nepovolím, pretože – keď to niekto uvidí, bude to chcieť tiež.“
A tým bolo všetko vybavené.
Poznáte ten obrázok bociana, ktorý požiera žabu, a tá ho pri tom škrtí?
Pod obrázkom je nápis „NIKDY SA NEVZDÁVAJ“.
Presne ako ten žabák som sa cítil aj ja – a preto som povraz na krku bociana ešte viac utiahol.
Ukázalo sa, že som mal začať tam, kde som sa najviac obával – u susedov priamo nad nami.
Po mesačnej rekonštrukcii bytu s kladivami a ďalším hlučným náradím som predpokladal, že ma určite nebudú mať radi.
Opak bol pravdou – ukázali sa ako normálni ľudia.
Bez zbytočných rečí mi podpísali súhlas s inštaláciou drôtovej slučky pred ich balkónmi.
A bez problémov mi túto žiadosť schválili aj na stavebnom odbore mestského úradu.
A tak dvadsaťmetrová slučka, ktorá sa dá doladiť aj na 40 m, už mesiac visí na svojom mieste.
Zatiaľ vysielam opatrne s výkonom 20 W – v čase, keď nejdú seriály typu Rosalinda či Žena za pultom s Dallasom.
Pevne verím, že to nebude len dovtedy, kým si to niekto „kompetentný“ nevšimne a nepovie, že síce nevie prečo, ale jemu sa to nepáči – a ide sa poradiť so strýkom na obecnom úrade.
Ale ani potom sa ešte nevzdám – využijem svoje technické znalosti.
Vieme, že zákony sú zákony, s tým nič nenarobíme.
Ale myslím si, že ČRK by mal v tomto smere vyvíjať väčšiu aktivitu – nielen ticho stáť v úzadí a poplakávať, prípadne odporúčať zotrvať na zastaraných pozíciách, ako kedysi pri CW.
Vtedy by som sa možno aj ja opäť vrátil do ČRK – s pocitom, že v jednote spolku je sila.
Že ak sa niekomu deje krivda, nenecháme ho v tom samého, aj keď nás je len približne 4000.
A nebudeme sa schovávať za ankety, aby sme nemuseli niesť zodpovednosť za svoje rozhodnutia.
(Staré príslovie hovorí: „Slovo robí muža.“ A nemyslí sa tým prázdne reči.)
Myslím si, že by už niekto z právnikov, ktorí sú nám naklonení, mal konečne nájsť spôsob, ako obísť tieto diskriminačné opatrenia.
Veď predsa nejde o nič veľké.
(Ja viem – páni právnici, je to zadarmo…)
Tento článok nemal vyznieť ako uplakaná sťažnosť, ale skôr ako revolta proti obmedzenosti a podnet na zamyslenie.
Franta OK2VFS