1.subregionál z nadmorskej výšky 2024 metrov
Týždeň pred pretekmi náš VO skúšal rukou tvrdosť mantinelu na hokeji. No a ten sa ukázal ako silnejší, takže z VO sa stal maród. Na poslednú chvíľu ho nahradila YL Lucia, ktorá nielenže vyniesla časť materiálu hore, pomohla postaviť antény, zapisovala spojenia (nikdy predtým nevysielala), ale aj tvrdila, že ju to baví!
Keďže na Chopku „sneha uz net“, chodí sedačka len po stanicu Luková, ktorá je v nadmorskej výške 1670 metrov. Poctivo sme si vystáli dva rady, najprv na lístky a potom na sedačku, a relatívne bez problémov sme sa do tejto výšky aj dostali.
Na lepšiu vynášku zariadení si Mišo OM0AAB zapožičal krosne, také ako používajú horskí nosiči. My ostatní, Gabo OM0AAG, YL Lucka a moja maličkosť si naložila obvyklé batohy a vrávorala hore Chopkom. Musím poznamenať, že „trochu fúkalo“. Výstup dosť znepríjemňovali jazyky, teda snehové jazyky. Nikde sa išlo takmer po tráve, inde človek zapadal do snehu.
 |
 |
 |
 |
Po dvoch hodinách sme sa však všetci dostali do cieľa. Vyčerpaní sme boli tak, že o pol šiestej sme zaľahli a zobudili sa o pol deviatej ráno. Počasie verné prísloviu, že antény sa najlepšie stavajú vo vetre, daždi, snehu, krúpach a inej plušti sa nás rozhodlo počastovať vetrom a snehom.
Postaviť antény vďaka dobrej koordinácii a premyslenému postupu nebolo až tak ťažké. Prvky antén nerezonovali len na dvojmetri, ale aj vo vetre, až kým ich námraza behom desiatich minút nezastabilizovala. Potom sa už ani nepohli.
Zostávalo ešte vyrobiť rozdvojku zo skrutkovača – čo môžeš zabudnúť doma aj doma zabudneš. Preto sa náš signál na pásmach ozval až keď boli preteky v plnom prúde. Dvojmeter sa rozbiehal solídne, sedemdesiatka vôbec. Anténa už bola zrejme obalená hrubou vrstvou ľadu.
Prekvapili stanice z juhu, po ktorých ani stopa. Ak teda za juh nepovažujeme okolie Dunaja. Kilometrový priemer nízke, PSV vysoké. Večer to sedemdesiatkový PA už asi prestalo baviť a bolo. V tom čase bolo v logu 9 QSO.
Dvojmeter robil čo mohol. Keďže u nás nikto nevládne kľúču, iba ak teda francúzskemu, po desiatej som vyhlásil, že sa ide spať a ráno oklepeme antény a skúsime zabojovať.
 |
 |
 |
 |
 |
 |
Stojac si za slovom som ráno vstal, otvoril dvere, preliezol spleť antén na zemi, pozrel na dokrivenú yagi na sedemdesiatku a vopchal sa naspäť do spacáku. O pol deviatej sme si dali raňajky a druhýkrát som pozrel ako to vonku vyzerá. Keďže dvojča antén na 2m už nižšie spadnúť nemohlo, hodil som okom na sedemdesiatku. Stožiar ešte stál, ale boom istený len koaxiálnym káblom na žiariči veselo vial vo vetre. Prvky na boom-e už neboli.
Zachraňovať sa zdalo že nie je ani čo, tak sme s vypätím síl aspoň čo ostalo dostali do vnútra. Ono sa to lepšie píše, ako urobí. Za minútu na vetre bola vetrovka pokrytá škrupinou ľadu. Najlepšie je odkrúcať matičky holou rukou, masochisti jasajú! Mišo ako správny polárnik predvádza, ako zhadzuje vietor z nôh.
Že sa zázraky ešte dejú dokázalo nie dvanásť Mesiačikov, ale dvanásť prvkov z yagi na sedemdesiatku – našli sme všetky. Summa summárum škody sú menšie akoby sme si snáď zaslúžili: skrivený boom na sedemdesiatku, jeden skrivený boom na dvojmeter, nejaké ohnuté prvky, jemne skrivený žiarič na 2m a jedna prasknutá rúra stožiara.
Najväčší zážitok nás ešte čakal – cesta dole. Až keď sa dvere za nami zabuchli sme si zistili, na čom vlastne sme. Mišo s vysokou krošnou letel na zem ako prvý. Po desiatich krokoch som videl televízne správy v štýle “Štvorica rádioamatérov zamrzla na Chopku”. Ukázala sa sila tímového ducha a fatamorgány. Tou bol lyžiar, ktorý prefrčal popri nás. Zdola kráča dvojica českých turistov – asi ide do tuhého (SRI to all OK za blbý vtip, ale posledné roky v Tatrách fakt najviac smrteľných prípadov majú na svedomí českí občania).
Obzriem sa, nad nami skialpinista v tmavožltej vetrovke – žeby horská služba? O pár krokov nás dobieha a s ním celá skupina. A vzápätí sneženie ustáva, mraky sa rozchádzajú a sto metrov pod nami lyžiari na Lukovej. Kedy sme prešli okolo stanice sedačky na Úboči ani netuším. Dole v Jasnej po vetre ani stopy. Vyzeráme asi ako trojica Dedov Mrázov so Snehulienkou. Ale sme dole.
Keďže človek je tvor nepoučiteľný, tak už spriadam plány na ďalšie preteky. No a zahŕňa opäť nejaký vysoký kopec, vietor, sneh a snáď také antény, ktoré vydržia všetko.
