Väčšina elektronkovych PA sa konstruuje s PI-clankom, resp. PI-L clankom. Ten ma tri nastavovacie prvky: C anoda, L a C antena. Samozrejme, aj v tomto pripade plati, ze maximalny prenos sa dosiahne len pri spravnom vyladeni.
Indukcna vazba zaruci dostatocne Q anodoveho obvodu, ladenie bude ostre. Tranformatory su vzduchove, tie sa nepresytia, HI.
Oproti beznemu sposobu zrejme nevyhody su dve:
– nastavenie vazobnej cievky sa robi zrejme tazko, kedze nie je to mozne robit pod napatim (zrejme by sa pouzil opacny sposob – miesto anod elektroniek dat zatazovaci rezistor a cez PSV meter zaklucovat do PA)
– cievky su pomerne rozmerne, takze umiestnit sesticu cievok tak, aby sa neovplyvnovali (alebo len minimalne) je tazsie ako tri suciastky PI-clanku
Vyhody:
– v prevadzke mensi pocet nastavovacich prvkov = rychlejsie ladenie
– oproti PI-clanku odpada problem so zhananim dvoch ladiacich kondenzatorov, pricom pre pasmo 10m by musela byt pociatocna kapacita C anoda velmi nizka (cca. 10pF) a koncova pre pasmo 80m zas velmi vysoka. A aj C antena nie je bezna zalezitost.
Pouzitim jedneho ladiaceho kondezatora je mozne pouzit ladiaci kondenzator s mensim rozsahom kapacity, napr. 15 – 80pF