Tranzistor

John Bardeen, Walter Houser Brattain, William Shockley – tri mená, ktoré sú pojmom v histórii elektroniky. Deň pred Vianocami, 23.decembra 1948, publikujú svoj objav – hrotový tranzistor, za ktorý získali Nobelovu cenu za fyziku v roku 1956.
Krátko po skončení II.svetovej vojny vedenie Bellových laboratórií v USA vytvorí vedecký tím, ktorého úlohou je štúdium chovania elektrónov v tuhých látkach a ich možné aplikácie v elektrotechnike.

Už v 19.storočí rada vedcov zaoberajúcich sa kryštalografiou objavila dva spôsoby ako meniť elektrickú vodivosť polovodičov zmenou teploty (termistor) a osvetlenia (varistor). Od roku 1904 sa začal využívať kryštálový detektor (kryštálka), ktorý bol tvorený kryštálom z prírodného galenitu, ktorého sa hrotom dotýkal postriebrený drôtik.

Vedci sa snažili vytvoriť polovodičový prvok, ktorý by bol rovnocenný trióde. Na výskum si zvolili germánium a kremík. Od roku 1931 bola známa tzv. pásmová teória, ktorá umožňovala objasniť na základe energetických pásiem elektrické vlastnosti polovodičov.

Fotografia prvého hrotového tranzistora na svete Brattain pri experimentovaní a štúdiu povrchového potenciálu germánia v okolí hrotového kontaktu, ktorým prechádzal elektrický prúd, použitím bodovej sondy zistil, že v tesnej blízkosti oboch hrotov dochádza k ich vzájomnému ovplyvňovaniu. Spoločne s Bardeenom ďalšími experimentmi zistili, že vzájomné ovplyvňovanie hrotových kontaktov umožňuje realizovať zosilňovací efekt. Prvý hrotový tranzistor sa skladal z germániovej doštičky, na ktorú boli pritlačené dva drôtiky z wolfrámu a fosforbronzu.

Shockley sa vybral inou cestou. Elektródy – kolektor a emitor – umiestnil oproti sebe na protiľahlých stranách tenkej germániovej doštičky. Svoju myšlienku dopracoval až do podoby troch polovodičových vrstiev rôzneho typu vodivosti na jednom kryštále. Tak objavil plošný tranzistor.

Pridaj komentár