TÓN SYSTÉM

OM100Tón Systém – ako to fungovalo.

Pri viacerých rozhovoroch s rádioamatérmi som sa stretol s otázkou: Ako to vlastne fungovalo, ten Ten “Tón systém”? Preto som sa rozhodol napísať tento príspevok.

Na obr. 1 je pôvodná patentová listina s nákresom prijímača aj vysielača. Ako prvý si vysvetlíme vysielač. Tento sa skladal z batérie D, vysokonapäťového transformátora K, kľúča a, dvoch elektrolytických prerušovačov a iskrišťa tvoreného dvomi guľami S a B. Pokiaľ uvažujeme iba s jedným prerušovačom, dostávame sa ku klasickému iskrovému vysielaču. Prerušovaním prúdu v primárnom okruhu p transformátora K, indukuje sa v sekundárnom vinutí c vysoké napätie ktoré spôsobí preskok iskry v iskrišti. Táto iskra vyvolá v anténnom okruhu tlmené kmity. Rezonančná frekvencia anténneho okruhu je daná indukčnosťou sekundárneho vinutia transformátoru a kapacitami iskrišťa a anténneho vodiča. S ohľadom na vysokú indukčnosť vychádzali rezonančné frekvencie v rozsahu desiatok až stoviek kHz. Rytmus prerušovania primárneho okruhu spôsoboval moduláciu vyžarovaného signálu. Toto využil Murgaš v svojom Tón systéme tak, že použil dva prerušovače s rôznou frekvenciou prerušovania. Tým vytvoril systém s dvomi rovnako dlhými tónmi ktorými nahradil bodku a čiarku v morzeovke. Tým dokázal skrátiť dobu vysielania na približne jednu tretinu. Výhodou takéhoto prerušovača bolo, že nedochádzalo k opaľovaniu kontaktov, ale nevýhodou pomerne veľký úbytok napätia. V pokusnej verzii, pri napätí na primáre transformátora 24 V a prúde 5 A bol úbytok asi 30 V. Teda viac ako polovica napájacieho napätia.

Funkciu elektrolytického prerušovača si vysvetlíme na obr. 2. Tento prerušovač sa skladal z dvoch elektród oddelených skleneným pohárikom v ktorom je malý otvor. Vodivé spojenie medzi elektródami zabezpečoval elektrolyt. Keď elektrolytom preteká prúd s vysokou intenzitou, v otvore pohárika sa zahreje a utvorí sa bublinka plynu ktorá preruší prietok elektrického prúdu. Pri väčšom otvore bola frekvencia prerušovania nižšia.

Zložitejším prípadom je prijímač na obr. 3. Z dnešnej elektrotechniky v ňom nájdeme iba batériu a slúchadlo. Detektor bol mechanický, poháňaný hodinovým strojčekom. Citlivosť detektora záležala na nastavení tlaku medzi kontaktným perom a uhlíkovým otočným kontaktom. Princíp takéhoto detektora spočíval v znížení prechodového odporu medzi týmito kontaktmi vplyvom privedeného impulzu z antény. Kvalita detektora bola daná rovnomernosťou tlaku medzi otočným kontaktom a oceľovým perom. Keď som takýto prijímač postavil, zaujímala ma citlivosť. Pokúsil som sa ju zmerať na frekvencii 100 kHz, nižšie už môj generátor nefunguje. Bola “úžasná” pre pomer signál / šum 6 dB bola 50 mV, čo je 5 krát viac ako S9 + 40 dB podľa súčasnej stupnice S. Kryštálka bez nízkofrekvenčného zosilňovača pre rovnaký pomer signálu a šumu potrebovala 15 mV.

Dúfam, že tento článok pomohol pochopiť ťažké začiatky priekopníkov rádia. Ale, kým oni sa morili s nízkou citlivosťou prijímačov a my zasa s množstvom porúch “tiežamamtérov”, predpisov a podobných slastí života.

Takže VY 73 Miro OM3CKU

Pridaj komentár